Byť opakom dnešných médií

Rozhovor s Filipem Ostrowským a Jurajem Koudelou vedla Olga Pavlova

Edice Prokletí reportéři se zrodila v roce 2015 společně se slovenským nakladatelstvím Absynt a i díky nezaměnitelné práci grafické designérky Pavlíny Morháčové se těší stále rostoucí oblibě. O dva roky později zde začínají vycházet knihy také v češtině, přičemž každá země má svůj vlastní ediční plán. O počátcích edice, poměrech na slovenském i českém knižním trhu nebo lásce k reportážní literatuře jsme si povídali se zakladateli nakladatelství Jurajem Koudelou a Filipem Ostrowským.

 

Olga Pavlova: Co stálo za myšlenkou založit nakladatelství věnované především reportážní literatuře?

Filip Ostrowski: Odpoveď bude veľmi jednoduchá. Dlho sme spolupracovali, veľa sme cestovali, rozprávali sme sa o literatúre a o všetkom možnom. Čítam po poľsky, lebo som z Poľska. Juraj tiež číta po poľsky, lebo má mamu Poľku. Veľakrát sme sa zhovárali o tom, akú reportáž sme čítali. Dostali sme sa k tomu, prečo reportáže v slovenčine chýbajú, prečo tento druh textov nevieme nájsť. Prišli sme s myšlienkou, že skúsime založiť vydavateľstvo venujúce sa reportážnej literatúre. Ak môžem hovoriť za Juraja, tiež má veľmi fajn spomienku na to, ako čítal knižku o izraelsko­-palestínskom konflikte Pawła Smoleńského, ktorý zhodou okolností pred pár mesiacmi zomrel. Túto knihu veľmi chválil a bolo mu ľúto, prečo sa o tom nemôže porozprávať s chalanmi na pive.

OP: Od potřeby popovídat si s kamarády u piva jste se nicméně dostali až k založení nakladatelství…

Juraj Koudela: Porozprávať sa o knihe s kamarátmi na pive bol, samozrejme, len vedľajší dôvod. V istých momentoch prichádza potreba zmeny a človek sa pozerá okolo seba, čo by mohol robiť. Filip už prezradil, že nás spájal záujem o literárnu reportáž. Pôvodne som si myslel, že budem iba prekladať, lebo som vyštudoval poľskú a slovenskú literatúru. Filip do toho vstúpil s nápadom zaujať komplexný prístup. Tak sme začali zháňať informácie o tom, čo znamená vydávať knihy.

OP: To byly vaše první kroky na slovenském knižním trhu. Kdy přišel nápad expandovat na ten český?

JK: To si tak trochu vypýtali čitatelia, lebo sa v obidvoch štátoch navzájom sledujú. Celkom rýchlo sme výrazne zarezonovali na slovenskom trhu a prichádzali signály z Čiech, že by sa čitateľom takýto projekt páčil, no po slovensky čítať nebudú.

FO: Samozrejme, aj na Slovensku, aj v Čechách existovali reportáže, len sa takýmto knihám nikto nevenoval systémovo. Tak sme tento žáner pomenovali. Na Slovensku sme mali veľmi veľa pozitívnej spätnej väzby. Nechali sme sa presvedčiť na vydávanie kníh po česky, aj keď je pre nás náročnejšie pracovať v Čechách. Nemáme tu dôležité väzby, nepoznáme trh tak dobre ako na Slovensku. Súčasne však nemáme potrebu ponáhľať sa, s českým trhom máme dlhodobé plány, ideme na to postupne.

OP: Jak se dnes na Slovensku prodávají knihy v češtině?

JK: Počet predaných českých kníh klesá všeobecne, a to z viacerých dôvodov. Slovenský literárny svet sa po rozdelení republiky viac otvoril prekladaniu svetovej literatúry. Niektoré preklady dokonca vychádzajú po slovensky skôr ako po česky, rastie kvalita prekladov, vychováva sa nová generácia prekladateľov na veľmi vysokej úrovni. Preto keď majú Slováci na výber, uprednostnia knihu v slovenčine. To je jeden dôvod. Druhý dôvod je ten, že rastie generácia, ktorá uprednostní slovenčinu pred češtinou. Nie ako tá naša generácia, ktorej to bolo jedno – častokrát sme si ani nepamätali, či sme tú­-ktorú knihu prečítali po česky alebo po slovensky. Vôbec sa nám to nezapisovalo do pamäti. Ale teraz je generácia čitateľov, ktorá uprednostní slovenčinu a možno pomaly rastie novšia generácia, ktorá uprednostní angličtinu pred češtinou.

FO: A aj pred slovenčinou.

OP: Neuvažujete tedy o vydávání knih v angličtině?

FO: Nie, a nebudeme vydávať ani knihy v poľštine.

OP: Podle jakých kritérií vybíráte reportáže, které zařazujete do svého edičního plánu?

FO: Isto sa pozeráme, či to bola alebo nebola úspešná knižka. Neexistuje vydavateľstvo, ktoré by sa touto problematikou nezaoberalo. Prihliadame na to, akú tému rieši, akým spôsobom ju rieši. Nechceme vydávať knihy, ktoré v krátkej dobe prinášajú vysvetlenie nejakého problému. Skôr vyberáme tie, ktoré sa venujú nejakej problematike s odstupom času. Chceme byť opakom toho, ako fungujú dnešné médiá, twitterové spravodajstvo nám nevyhovuje. Aj keď, napríklad, za posledný rok, odkedy je vojna, máme pocit, že Twitter nás akýmsi spôsobom prevalcoval. Stále dúfame, že naše knižky nie sú len aktivistické, pretože hľadáme príbehy.

JK: Tiež rozmýšľame, ktoré knihy preložíme do slovenčiny a ktoré do češtiny. Snažíme sa odhadnúť atraktivitu témy pre každý národ. Napríklad jedna literárna reportáž sa odohráva v Sudetách. My sme o nej uvažovali, ešte keď sme vydávali len po slovensky, no pre Slovákov by to nebola až taká atraktívna téma. Keď sme však začali vydávať knihy po česky, bol to jeden z našich favoritov.

OP: Která témata více rezonují v českém a která ve slovenském prostředí?

FO: Uvediem príklad na jednom autorovi a rozdielnych regiónoch. Na Slovensku, a možno aj v Čechách, čitatelia uprednostnia knižky, ktoré sú venované Sovietskemu zväzu a Rusku, príliš sa nestarajú o Afriku alebo o Južnú Ameriku. Ryszard Kapuściński, autor mnohých reportážnych kníh, má titul s názvom Impérium o rozpade Sovietskeho zväzu a tiež Eben o dekolonizácii v Afrike. Prvá kniha sa predáva veľmi dobre, druhá podstatne slabšie. Neprekvapuje ma to, lebo ten priestor je nám bližší a keď poznáme viac súvislostí, chceme to viac pochopiť. Predpokladám, že Angličania či Francúzi si skôr prečítajú o Afrike.

OP: Ve slovenštině jste vydali dvě knihy Michaila Zygara – Všetci mocní Kremľa a Impérium musí zomrieť. Obě o něco později vyšly česky v nakladatelství Pistorius & Olšanská. Neuvažovali jste tehdy také o českém překladu, nebo jste s Vladimírem Pistoriem měli určitou dohodu ohledně českého a slovenského vydání?

FO: Nie, Zygara sme sa rozhodli vydať v roku 2016, vtedy nám knihu odporučil kamarát. Tvrdil, že v Moskve tým všetci žijú. Navyše v tom čase sme o českých knižkách ani neuvažovali.

OP: Předpokládám, že podobně to probíhalo i při vydávaní knih Světlany Alexijevič.

FO: Áno, to je takisto dôkaz toho, že v Čechách aj na Slovensku vychádzali reportážne knihy ešte pred nami.

OP: Juraji, zmínil jste, že na Slovensku vyrostla nová generace velmi kvalitních překladatelů. Podle jakého klíče vybíráte překladatele pro chystané slovenské či české knihy? Oslovujete spíš zkušené překladatele, nebo vzhledem k specifickému obsahu reportážních knih hledáte kontakty na lidi, kteří se rovněž věnují politice, sociologii a jiným společenským oborům?

JK: Oslovujeme vyslovene prekladateľov, ktorí majú skúsenosti. Samozrejme, že keď je v texte odborná terminológia, musia si to doštudovať, ale oni netvoria obsah knihy, oni ho prekladajú. Pokiaľ sa v knihách vyskytuje názvoslovie arabské alebo čínske, alebo akékoľvek iné, vtedy do procesu vstupujú odborníci z univerzity a robia nám konzultantov.

FO: No, niektorí prekladatelia u nás debutovali. Napríklad Juraj.

JK: Áno, bola to naša prvá kniha od Pawła Smoleńského Oči zasypané pieskom.

FO: Prekladateľ musí byť profesionál, ale rovnako nesmie zabúdať odovzdať prácu načas. Svoj tím si ešte stále budujeme, a ideálny stav je, keď môžeme pokračovať v spoluprácach.

OP: Když mluvíme o podobných pracovních procesech, kolik knih plánujete ročně vydat a kolik z toho realizujete?

JK: Plán je dvadsaťpäť až tridsať kníh ročne. Samozrejme, že v covidových rokoch sme klesali, no už sme sa vrátili naspäť. Počas roka však vždy nejaký projekt pribudne, je to pohyblivé.

OP: Jaký je z toho poměr knih ve slovenštině a v češtině?

JK: Pomer je približne dvadsať ku piatim.

FO: Lenže po slovensky už nevydávame len reportáže. Trošku sme sa rozrástli. Vydávame knižky, ktoré sú úplne mimo edície: prózu, historické tituly, grafické romány a knihy pre deti.

OP: Když se vrátíme k Prokletým reportérům, který titul byste doporučili českému čtenáři, pokud by se chtěl seznámit s vaší produkcí?

JK: A stromy ve Vídeňském lese stále stojí od Elisabeth Åsbrink, je to veľmi pekný príbeh. Autorka v ňom dostala škatuľu listov, ktorých adresátom bol počas druhej svetovej vojny chlapec, rakúsky Žid, ktorého sa pred Anšlusom vďaka Červenému krížu podarilo vyviezť do Švédska. Autorka však dostala len jednosmerné listy od rodičov, tie, ktoré písal malý Oto, sa nezachovali. Celá jeho rodina bola vyvraždená počas vojny. Na základe týchto listov začína Elisabeth Åsbrink odkrývať príbeh chlapca, ktorý bol jedným z prvých zamestnancov obchodného domu IKEA a veľmi dobre sa poznal s vlastníkom, kamarátil sa s ním v detstve. Vďaka tejto knihe vznikla aj nadácia IKEA, takže je to príklad dobrej literatúry, ktorá má veľký dosah na životy.

FO: No ten kamarát bol tiež podporovateľom fašistického hnutia vo Švédsku, sympatizoval s Hitlerom a zároveň sa priatelil so Židom zachráneným pred vojnou.

OP: Jaký druh čtenářů považujete za cílovou skupinu edice Prokletí reportéři?

FO: Určite to nie je odborná komunita. Keď sme s Jurajom na začiatku hovorili o tom, v čom je sila reportážnej literatúry, zhodli sme sa, že presne to sú knižky, ku ktorým čitateľ nepotrebuje nejakú školu, nepotrebuje mať filozofické vzdelanie. Sú to knihy určené každému, kto chce vedieť viac.

JK: Na Slovensku sme spoluorganizátormi Ceny Absynt, ktorá spočíva v tom, že stredoškoláci čítajú naše knihy. Títo mladí naozaj o mnohých veciach nemajú predstavu, ale práve knižka im môže pomôcť tú predstavu dotýkajúcu sa nejakej témy, štátu či sociálneho problému vytvoriť.

FO: Presne si analyzujeme, aké sú naše cieľové skupiny. Zistili sme, že pred covidom to boli väčšinou ženy vo veku dvadsať až tridsať rokov.

OP: To není tak překvapivé, z většiny statistik vychází, že ženy čtou více.

FO: Áno, ale počas covidu sa to zmenilo. Narástla skupina tínedžerov a dôchodcov.

JK: A stále sme mladé vydavateľstvo, nie je to tým, že zostarli naši čitatelia.

OP: Popisujete literární reportáž jako reálný příběh s přesahem, který může posunout myšlení. Nenahrazuje potom tento literární žánr částečně romány?

FO: Súhlasím s vami.

JK: Kniha Wojciecha Jagielského Všetky Larine vojny je o gruzínskej pani, ktorej synovia zomreli vo vojne. Vedie doma svoj penzión, je možné nájsť ju cez Booking, dá sa u nej objednať ubytovanie.

FO: Autor nám rozprával, že tieto knihy majú potom ďalší príbeh – vďaka tomu, že ju napísal, ľudia chcú spoznať tú ženu. To, že sa môžete dotknúť reálneho hrdinu, má veľkú silu.

JK: Naši čitateli často hovoria, že sedia nad knihou s Google Maps alebo si na internete vyhľadávajú informácie. To je pridaná hodnota zábavy aj spoznávania sveta.

 

Zpět na číslo