Rozhovor s Igorom Otčenášom
Často počuť názor, že rozpad Československa viedol v Česku nielen k strate celkového záujmu o slovenskú kultúru, ale dokonca, že najmladšia generácia už ani nerozumie po slovensky. Znamená to, že je potrebné slovenskú literatúru prekladať? Tiež o tom, rovnako ako o (domnelej) tragédii neporozumenia a vzťahu oboch kultúr hovorí v rozhovore spisovateľ a diplomat, bývalý riaditeľ Slovenského inštitútu v Prahe Igor Otčenáš.
Lucia Satinská: Ako vnímate, aj z pohľadu toho, že ste dlho pôsobili v Česku ako riaditeľ Slovenského inštitútu v Prahe, vzťah českej a slovenskej literatúry v jej historickom kontexte, a ako sa podľa vás vyvíjal?
Igor Otčenáš: Neviem, či som kompetentný na to odpovedať, lebo to je otázka na celé kolokvium, ale môžeme hovoriť o nejakej historickej rovine, rovine aktuálnej a rovine individuálnej. Ale v prvom rade musím povedať, že vzťah obidvoch týchto literatúr bol vždy vzájomne obohacujúci, aj keď treba priznať jedným dychom, že väčšinou ten silnejší prúd vplyvu išiel z Českej republiky, od českej literatúry. Povedané jednoduchšie, vždy sa čítalo viac českej literatúry na Slovensku. Ale platí, že to bol nesmierne obohacujúci vzťah. Vzťah, ktorý slovenskej literatúre dosť výrazne otváral horizonty, a otváral aj cestu k čitateľskej verejnosti v zahraničí.
LS: Myslíte, že možno hovoriť o nejakom období československej literatúry, alebo to boli vždy dva oddelené celky?
IO: Nie, pokiaľ hovoríme o dvoch jazykoch, českom a slovenskom, tak nikdy nebola československá literatúra. Ona mohla byť proponovaná nejakým politickým spôsobom, ale to je politický konštrukt. Pokiaľ sa literatúra definuje jazykom samotným, tak samozrejme československá literatúra neexistovala a neexistuje.
LS: S týmito otázkami súvisí aj problematika prekladu blízkych jazykov. Aký je váš názor na umelecký preklad z češtiny do slovenčiny a naopak?
IO: Pokiaľ si pamätám, bola tu taká tendencia prekladať a mať nejakú edíciu českej knižnice. Bolo to niekedy v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch. Prekladali sa aj Hrabalove veci, čo mi pripadá už úplne absurdné. Pokiaľ to malo mať nejakú poznávaciu hodnotu, tak sa to zrejme minulo účinkom. Taký preklad nemá žiadny zmysel. Teda z češtiny do slovenčiny určite nie. Naopak to význam má. Je to dané aj tým, že záujem o slovenskú literatúru v Čechách veľmi nie je. Jediný prienik na českú literárnu scénu alebo do povedomia čitateľov je vlastne prekladom. Česká literatúra si na Slovensku nachádza i v pôvodnej jazykovej podobe cestu bez problémov, ale naopak to veľmi nefunguje, preto má väčší význam pre Slovensko prekladať literatúru do češtiny.
LS: V poslednej dobe sa objavujú kritické hlasy, ktoré ústia do bežne akceptovaného klišé, že české deti už nerozumejú po slovensky. Akú ste vy mali skúsenosť s bežnou komunikáciou Čechov a Slovákov?
IO: Ja si na rozdiel od mainstreamového uvažovania nemyslím, že je to až taká dráma. Faktom ale je, že osemnásť samostatných rokov po rozpade Československa sa nemohlo nepodpísať na neporozumenie, hlavne tých mladších generácií. Ale stále si myslím, že tá jazyková príbuznosť je taká blízka, že porozumenie tu je. Zase platí malý dodatok, že slovenské deti asi rozumejú viac češtine ako naopak. Ale myslím si, že nová generácia, ktorá o slovenčine netuší vôbec nič, dokonca možno nevie, že bol nejaký spoločný štát, si to porozumenie tiež nejako hľadá. A aj keď nebude komunikovať plynulo, porozumieť si porozumie. Komunikácia je taká previazaná, kultúrne cítenie je také blízke, príbuzné, že si nedokážem predstaviť, že ďalšia generácia už nebude rozumieť. Uvádzajú sa také príklady, že to bude ako s Poľskom, ale ja tvrdím, že nie. Aj pravopis máme bližší, a to je základná vec, ktorá nás delí od poľštiny, a naopak spája s češtinou. My sme v Slovenskom inštitúte organizovali akcie pre školákov, a videl som tieto deti ako sa spontánne hlásia. No spontánne, za lízanky, samozrejme (smiech – pozn. red.)! Tieto príklady nemusia byť presným obrazom, ako to v skutočnosti je, chcem tým len troška ilustrovať, že z môjho pohľadu to nie je taká dráma ako sa teraz o tom píše, a už vôbec nie tragédia neporozumenia.
LS: Čo je podľa vás stredná Európa?
IO: Myslím si, že stredná Európa je stále akosi to Rakúsko-Uhorsko. Samo o sebe ako keby zodpovedalo tejto charakteristike, povedzme bez časti Balkánu. Každý si to vie asi identifikovať sám, že neinklinujete smerom k Rusku, ale rovnako viete, že ani západ nie je ten mentálny priestor, v ktorom by ste vedeli fungovať, takže je to veľmi individuálne. V každom prípade je to dôležitý priestor v Európe, a je dobre, že je súčasťou Európskej únie, so všetkými peripetiami, ktoré z toho vyplývajú, lebo iná alternatíva nie je. Alternatíva je len akási bezváhovosť v geopolitickom neurčitku a s obrovskou gravitačnou silou Ruska.
LS: Ste prekladateľ z ruštiny a angličtiny. Máte pocit, že sa ľahšie prekladá zo slovanského jazyka alebo nie?
IO: Samozrejme som si najprv myslel, že sa prekladá ľahšie z ruštiny, ale paradoxne za tých posledných 18 rokov, čo som bližšie v styku s angličtinou, som nadobudol pocit, že je asi jednoduchšie prekladať z angličtiny. Neviem prečo, proste v ruštine – to je jediný slovanský jazyk, ktorému rozumiem – zrazu cítite, že to či ono preložené slovo nie je celkom ono. A plus, slovanský jazyk sa mi zdá komplikovanejší, nehovoriac o azbuke. Ale asi sa to nedá celkom tak povedať, ktorý je bližší, ktorý je komplikovanejší. Viete, závisí aj od toho, čo prekladáte. To je úplne kľúčové. Ja som v poslednej dobe prekladal len samé tituly pre komerčné vydavateľstvá, tam sa nenamáhate, to nie je Updike, James Joyce, ani Roth alebo Heller.
LS: Je niečo, čo by ste si ešte rád preložili? Máte nejaký prekladateľský sen?
IO: Nemám prekladateľské sny, úprimne povedané. Ja som bral prekladanie skôr ako spôsob existencie, živobytia. A nemal som nejaké veľké ambície. V ruštine do istej miery áno, lebo aktívne som začal prekladať okolo rokov 1985-1988, to vypukla perestrojka a začali sa objavovať také veci, ktoré ma úplne fascinovali. A v tom čase som sa zoznámil s vydavateľským prostredím natoľko, že som si už mohol aj vyberať, čo by som chcel prekladať. Celá moja ruská prekladateľská bibliografia ale nie je veľká. Život a osud od Vasilija Grossmana, to sa mi podarilo, a Varlam Šalamov, Kolymské poviedky. To je gulagovský autor, popri Solženicynovi ten najznámejší, aj by som povedal, že v istých aspektoch lepší ako Solženicyn. V rokoch 1985–1989 bola úžasná vec pracovať v ruštine. Paradoxne vari najprogresívnejším časopisom tej doby bol mesačník Sovietska literatúra, tam sa publikovali – a mal som šťastie sa na tom podieľať – dovtedy nevídané veci a neuveriteľní autori ako Piľňak, Grossman, Platonov a ďalší. Podarilo sa mi v Slovenských pohľadoch uverejniť preklad poviedky Vladimíra Tendriakova Blažený ostrov komunizmu, ktorá vtedy nesmierne zaujala. Opisovala život komunistických papalášov v enklávach, kde bol dostatok všetkého. On o tom píše s veľkou iróniou. Mal som vtedy na ten preklad obrovské ohlasy. Bolo to spôsobené dobou, rokom 1988, lebo vtedy sa čítalo každé slovo, viete, medzikontextovo sa pozeralo, čo sa deje.
LS: Píšete teraz niečo vlastné?
IO: Nedávno som napísal jednu pomerne úspešnú knihu, teda pokiaľ je meradlom úspechu finále v Anasoft Litere (významné ocenenie podobné Magnesii Litere, pozn. red.). Viac neprezradím…
LS: Predsa len to skúsim: Oto Čenko – Ty nie si náš, teba zožerieme.
IO: To ste povedali vy…
LS: Vráťme sa teda k pôvodnej otázke: píšete teraz niečo?
IO: Aktívne nie, mne to totiž strašne dlho trvá, kým si sadnem k písaniu. O to dlhšie veci nosím v hlave. Viete, ja nemám nutkanie ani potrebu napísať jednu knihu ročne, ani by som nevedel, o čom. Teraz nosím v hlave dve knižky, ktoré by som chcel urobiť a čakám, kedy ich donosím a vynosím. Viac nie, lebo ja som autor s frekvenciou kníh jedna za desať rokov. Chcel by som napísať nejakú knihu poviedok o láske, o vzťahu, niečo veselé, niečo ako Směšné lásky od Milana Kunderu, akurát by to nemal byť Kundera. Už mám niečo aj rozpísané. No a potom mám ešte jednu vec, ktorú chcem urobiť ako vážnu. Už to nebudú žiadne srandy alebo persifláže, ale príbeh môjho otca, ktorý prežil v gulagu osem rokov.